Operácia Srbsko - apríl 2018
Jedného dňa ma napadla taká bláznivá myšlienka. Poďme do Srbska! Ľuďom okolo stavačov asi nemusím vysvetľovať, prečo som tam tak veľmi chcela ísť. Srbsko sa ako jedna z mála krajín môže popýšiť stále bohatým stavom drobnej zveri, konkrétne jarabíc. To je aj dôvod, prečo celá Európa chodí na juh Srbska so svojimi psami trénovať vlohy - hľadanie, vystavovanie a postupovanie. A keďže my sme blázni a fanatici (ako mi môj drahý otec povedal), zapojila som všetky svoje kontakty a prvý aprílový víkend sme sa s celou svorkou vybrali na týždňové dobrodružstvo do mesta Niš.
Touto cestou ešte raz ďakujem všetkým, vďaka ktorým si môžem plniť sny a ktorí nám pomohli so všetkým, čo sa takejto cesty týka.
Takže medzi veľkonočnými sviatkami sme vyrazili smer Niš. Okrem našich štyroch báb sme vzali so sebou ešte aj Boo Sullivan a Aspen Starwood, aby sa aj tie čo to priučili. To by sme ale neboli my, aby sme sa celý výlet nepasovali s rôznymi komickými situáciami :-)
30 kilometrov od domu sa nám pokazilo auto. Našťastie priateľ na telefóne bol v strehu, a tak sme si asi dve hodinky počkali na parkovisku v obci, kým nám prišiel nový voz :-) Všetko sme preložili a hajde teda do cieľa. Chvalabohu, že sa nám to stalo ešte na Slovensku :-)
Štastlivo sme dorazili veľmi neskoro v noci a po 3 hodinách spánku sme už boli nastúpení pred hotelom, kde na nás čakal náš sprievodca. Vybavili sme si papiere, povolenia, vstupy do revírov a išlo sa na vec.
Prvý deň mali baby trošku drahé prechádzky :-D Naozaj, iba sme sa venčili a hrali a naháňali :-D Zvere bolo, ale nikto jaksi nechápal, načo sme išli kvôli prechádzkam tak ďaleko :-D Není každý den posvícení, no :-)
Na druhý deň to ale prišlo. Ako prvá začala rozmýšľať a vystavovať Behati. Samozrejme, zver sme spoľahlivo nachádzali aj prvý deň, ten jej nos totiž nič neprekoná, ale väčšia sranda to bolo naháňať. Úplne som videla, ako jej to odrazu v hlave zasvietilo, spomenula si na všetko, čo do nej Jarda hustil celé minulé leto a moje srdce plesalo od radosti. To boli chvíle absolútneho šťastia, keď prvýkrát v tej plnej rýchlosti zastavila. Vzdialenosti sa každý deň predlžovali a skončili sme na cca 10 metroch. Ďakujem Damaškovci <3 Behati ako jediná od toho momentu si vypracovala možnosť vystaviť každý jeden deň, v každom behu, dokonca občas niekoľkokrát. A keď nám posledný deň náš spievodca (chovateľ setrov) tlieskal z auta a kričal bravó, bola som tá najpyšnejšia panička ever :-)
Na tretí deň to došlo aj ostatným :-D Ami a Lina si len utvrdili to čo vedeli a obrovskú radosť nám začala robiť Costa, ktorá vo svojom mladučkom veku ešte nemala toľko príležitostí stretnúť sa s divou drobnou, natož s jarabicami. Nádherne začala pracovať, štýlom presne medzi Ami a Larsom a ja len dúfam, že takto bude pokračovať aj naďalej. Astra sa pridala k bande síce ako posledná, zato veľmi spoľahlivo. Vkladáme do tých báb veľké nádeje.
Ešte spomeniem našu cestu naspäť. Po tom ako sme si odstáli pol hodinku v rade pre osobné autá (mali sme dodávočku do 3,5 tony) nás srbský colník na rampe otočil a poslal medzi kamióny :-O Tam sme si odstáli ďalšiu hodinu. Potom sme sa presunuli v kolóne medzi kamiónmi ma maďarské hranice, kde nás vážili, merali, prehliadali, museli sme dokazovať že nič nepotrebujeme precliť a áno, kontolovali nám všetky Petpassy, stranu po strane, dátum po dátume, očkovanie po očkovaní, kontrolovali nám splnomocnenia od majiteľov psov, ktorí neboli napísaní na nás, kontrolovali nám vyšetrenia, odčervenia, slovom ÚPLNE VŠETKO. Dokonca sa nás aj pýtali, či sme boli v Srbsku loviť so psami. Veterinár na hraniciach si dal naozaj záležať. Colník nám aj vliezol s baterkou pod auto. Keby nezažijem, neuverím. :-)
Po neuveriteľných 13tich hodinách sme všetci živí a šťastní zaparkovali auto pred domom a vydýchli si. Sme síce teraz na mizine, ale rozhodne to stálo za to. :-)
PS: Tohto výletu sa mala zúčastniť aj naša nová nádej Zara (Déja Vu), avšak naša nádej sa deň pred cestou zmenila na absolútnu beznádej a zúfalstvo. Zaruška bohužiaľ už behá za dúhovým mostom. Veľmi nám chýbaš, anjelik.... :-(
